PZ Bukovina Poniky

• Usmernenie OÚ BB k vnadiskám časť 1 a časť  2

• Žiadosť Prezídia SPK o dodržiavanie platnej legislatívy na úseku poľovníctva, ochrany prírody a krajiny, veterinárnej starostlivosti v súvislosti s vnadením diviačej zver

• Názvy lokalít  v KÚ Poniky - pomôcka pre orientáciu v revíri

Článok o PZ Bukovina Poniky z Ponickeho spravodajcu č. 2/2019

Poľovníctvo v Ponikách

Lov sprevádza človeka oddávna, zrejme od čias, keď zistil, že ostrou kosťou, budzogáňom alebo iným primitívnym nástrojom možno zviera uloviť, potom spracovať, a tak zahnať hlad. Zanedlho tento namáhavý spôsob obživy nahradil chovom hospodárskych zvierat. Neskôr si lov – ako vyplnenie voľného času – osvojila aristokracia. No a čuduj sa svete, svojskej zábavke (nech mi slušní poľovníci tento výraz odpustia) sa úspešne darí aj v 21. storočí .

Nie je žiadnym tajomstvom, že v slovenskom poľovníctve nie je všetko v poriadku, vášnivé debaty medzi poľovníkmi, turistami, ochranármi a inými záujmovými skupinami sa neraz končia konfliktmi. Problematika je zložitá a nájsť riešenie nevedia ani tí, ktorých sa priamo dotýka. Doteraz sa väčšina z nás pozerala na poľovníctvo ako na záľubu, ako na niečo, čo dokáže príjemne vyplniť voľný čas. Táto romantická predstava sa však výrazne zmenila. Antipatia verejnosti pramení z faktu, že z niektorých poľovníkov sa stávajú lovci, ktorí berú zákon do vlastných rúk, ktorí svoju krízu mužnosti riešia zbraňou a pocitom nadradenosti, že všetko môžu. Na druhej strane, akýmsi svetielkom nádeje je poznanie, že nie každý sa správa ako „macho“, že sú aj poľovníci z presvedčenia a tiež takí, ktorým patrí úctivé oslovenie „páni poľovníci“. Ako sa pre agentúru SITA pred časom vyjadril riaditeľ Slovenskej poľovníckej komory Imrich Šuba, nikto by sa nemal stať poľovníkom len preto, že bol na poľovačke, zapáčilo sa mu to, tak chce loviť aj on. Ideálne je, keď sa táto činnosť dedí z generácie na generáciu, pretože je tam výchova, ktorá má svoje počiatky už v detstve.

Ako vyzerá poľovníctvo v našej obci, aké úlohy plnia členovia poľovníckeho združenia Bukovina Poniky, aj to, ako si medzi sebou nažívajú a všeličo iné, porozprávajú Štefan Oros – má vyše 60 ročné skúsenosti, bol predsedom poľovníckeho združenia, Ján Šávolt – bývalý hospodár, poľovníkom je 50 rokov, Miroslav Magna – súčasný predseda, poľovníctvu sa venuje 25 rokov, rovnako ako hospodár Juraj Piar, no a služobne najmladším poľovníkom z tejto pätice je Pavol Ondrejko, tajomník združenia.

Každý poľovník vraj musí vedieť povedať, prečo sa stal poľovníkom, títo piati Poničania to sformulovali celkom presne. Vetu, že prvá poľovačka sa im veľmi páčila, a preto sa stali poľovníkmi, v ich odpovediach nenájdete.

M. Magna: „Ja som sa dostal k poľovníctvu cez poľovnícky krúžok v škole, kde nás učili ako chrániť zver, zaujalo ma to, prihlásil som sa na lesnícku školu a tam som si spravil aj poľovný lístok. Bolo by užitočné zriadiť aj v ponickej škole krúžok, len keby bolo viac času...“

J. Piar: „Určite sa nám to podarí, nejaké veci už rozbiehame, chceli by sme si vychovať nasledovníkov. Radi by sme im odovzdali čo-to z našich skúseností. Veď aj my sme sa radi stretávali na Bukovine či na Úslní, keď ešte žili najstarší poľovníci. Ako chlapec som samozrejme nepoľoval, ale dobre som sa cítil v ich spoločnosti. Práve oni ma dotiahli k poľovníctvu a, samozrejme, môj starý otec. Vyžarovalo z neho priam rozprávkové tajomno. Keď som bol malý, veľmi som chcel, aby ma vzal na poľovačku. On zavčas ráno odišiel a keď som sa zobudil, plakal som, prečo ma nezobral so sebou. Dnes viem, že aj ranné vstávanie má svoje čaro, vidíte východ slnka a počujete prvé štebotanie vtákov. Pocit blízkeho kontaktu s prírodou a možnosť byť jej súčasťou je neopísateľný.“

P. Ondrejko: „K poľovníctvu ma priviedol otec, mal som asi 25 rokov. Keď sme raz boli spolu na posede, uvedomil som si, že aj príroda vstáva ráno o štvrtej, líška začína brechať... To všetko ma nabíja ohromnou energiou a aspoň nakrátko pocítim odstup od reality. Vnímam niečo, čo je tu po stáročia a je to v príkrom protiklade s tým, ako tu žijeme.“

M. Magna: „Aj pre mňa je poľovníctvo zdrojom relaxu. Je úžasné pozorovať zvieratá, sledovať ako sa správajú. Keď opisujem svoje pocity známym, čudujú sa. Pochopia až vtedy, keď ich vezmem so sebou.“

V rodine Jána Šávolta nebol žiadny poľovník, jeho starý otec bol obecným pastierom, napriek tomu si prírodu užíva aj vo vyššom veku. Tak to už v živote chodí, ľudia radi spomínajú na prežité, najmä tí skôr narodení a ak sú navyše súčasťou poľovníckej komunity, je na čo spomínať.

Š. Oros: „Prísť na Bukovinu a neuvariť si halušky, to by bol hriech. V čase mojej mladosti bolo auto zriedkavosťou, tak sme do našej chaty na Bukovine vo výške 1295 metrov museli šliapať a cesta sa nám pekne predĺžila. Neraz sme do cieľa dorazili neskoro večer, ale neťažilo sa nám uvariť halušky, veď po dlhej ceste sme vyhladli, navyše halušky nám vždy chutili. A potom sme ešte do noci s otvorenými ústami počúvali zaujímavé historky starších poľovníkov.“

J. Šávolt: „Mali sme aj vzory medzi skúsenejšími kolegami, radi sme si nechali poradiť: Dávaj si pozor na ´štande´ a dobre sa pozri, kam mieriš, lebo vystrelená guľka sa vrátiť nedá. Podobne platilo, že ak mrzké slovo vyjde z úst, nedá sa vziať späť. Toto všetko sme mali na pamäti a snažíme sa mladým odovzdávať to, čo sme v mladosti prevzali od starších. Ako sa vraví, dodržiavame literu zákona a teda aj poľovníckeho poriadku. Poľovník by mal byť slušný, férový chlap.“

M. Magna: „V tej dobe všetci chodili peši, neboli poriadne cesty ani autá. Bukovina je odtiaľto vzdialená asi 20 kilometrov a keď sme si stanovili čas príchodu, tak to muselo platiť. Dohodli sme sa a nikto nemal potrebu nič meniť. Slovo robilo chlapa.“

P. Ondrejko: „Starší boli v tom čase pre nás autoritami, počúvali sme ich, učili sme sa od nich a dnes je to naopak, mám pocit, že dnešní mladí nepotrebujú vzory, ani rokmi nadobudnuté poznatky skúsenejších, myslia si, že všade boli a všetko vedia. Ja pôsobím v združení asi osem rokov a za ten čas sa mi podarilo zorganizovať stretnutie na Bukovine pri haluškách len raz, čo ma úprimne mrzí. No nevzdávam sa, pousilujem sa dať partiu chlapov opäť dokopy, lebo sa mi zdá, že práve vzájomné vzťahy nám chýbajú, nestretávame sa, každý chce len loviť a mať z toho osobný prospech. Poľovníci bývali kedysi súdržnejší.“

Š. Oros: „Už som spomínal, že sme chodili pešo, dnes príde na zraz 30-40 poľovníkov a 38 áut. Po poľovačke každý nasadne do auta a rýchlo preč, žiadne spoločné posedenie, družné debaty...“

P. Ondrejko: „V poľovníckej komunite nepatrím medzi najmladších, ale zachovávame zvyky, ctíme si ich a rešpektujeme. No vidí sa mi, akoby dnešným začínajúcim členom záležalo len na perfektnej výbave - od auta cez pušky po strelivo.“

Š. Oros: „V 60-tych rokoch mi stačila jedna flinta, akurát hlavne som si vymenil, v súčasnosti som asi pre niekoho staromódny.“

J. Šávolt: „Bolo pravidlom, že dakedy začínal poľovník s brokovnicou na škodnú a drobnú zver, až neskôr si mohol opatriť guľovnicu. Všetci sa vyhovárame na dobu, ale doba je taká akú si ju urobíme a akú nám ju robia mocní v tomto štáte. Našich mladých zo združenia oblečených v maskáčových uniformách ani nepoznáme, majú flinty od výmyslu sveta – hotové protiteroristické komando. Je samozrejmé, že určité bezpečnostné prvky musí mať na sebe každý účastník spoločnej poľovačky, je to dobrá vec a je potrebné to akceptovať.“

Činnosť poľovníkov sa dnes poväčšine hodnotí na základe množstva ulovených zvierat a získaného mäsa. Veľa ľudí vníma poľovníkov len ako lovcov, ktorí z tejto činnosti profitujú. Okrem práva lovu však majú aj svoje povinnosti. Poľovníci sú záujmová skupina, ktorá vlastníkovi poľovných pozemkov platí nájomné, vytvára vhodné podmienky pre zver, po dohode s vlastníkmi pozemkov vytvára a vysieva biopásy, ktoré zveri pomáhajú nájsť úkryt alebo potravu. Členovia PZ Bukovina, ktorých je momentálne 42, v tejto sezóne rozvezú cca 37 ton objemového krmiva, vyše 9 ton jadrového a takmer 20 ton dužinatého krmiva. Každý člen má povinnosť štyrikrát do roka vyniesť soľ do svojho soliska. Takýchto miest je v revíri 41. Členovia združenia v Ponikách sa starajú o svoje chaty na Bukovine a na Úslní, o vnadidlá (16), posedy (39), kŕmidlá na seno (18), krmoviská pre diviaky (7), políčka pre zver (4) a udržiavajú aj 14 poľovníckych chodníkov.

J. Piar: „Poľovnícka sezóna je celoročná, máme povinnosť starať sa o zver po celý rok. Obdobie ´žatvy´ sa však začína v septembri jeleňou rujou. Ale už predtým – od polovice mája – sa začína loviť srnec, hoci v našich končinách je hlavná zver jelenia.“

M. Magna: „Teraz na jar robíme zväčša údržbu poľovníckych zariadení, vyhadzujeme staré seno, kontrolujeme revír. Dopĺňame soľ, ktorá je dôležitým doplnkom minerálnych látok po zime.“

J. Piar: „Na jar sa rodia mláďatá, diviačiky sú už na svete, čo nevidieť začnú vychádzať von, zver treba ochraňovať, preto sa poľuje málo. V máji sa začnú rodiť jelenčatá, takisto srnčatá.“

Š. Oros: „Veľkú starosť nám robí zhodené parožie, presnejšie ľudia, ktorí ho zberajú. Pritom vyrušujú zver, a navyše, je to nezákonné.“

J. Piar: „Nejde ani tak o to, že si zhody niekto privlastní, ale o to, že my na tých parohoch vidíme náš chovateľský zámer, ako sa o zver staráme, čo urobiť do budúcna. Jeleň, ktorý zhodil parožie, mal by o rok nasadiť väčšie, to vypovedá aj o kvalite zveri. Tým, že nám parohy vyzberajú, k niektorým dôležitým informáciám sa nedostaneme.“

Š. Oros: „Keď som pracoval v lesnom závode v Laskomeri, medvedica jedno z troch mláďat opustila, nechala pri potoku, asi ho nevládala vychovať, tak som sa oň staral. Prezrel ho veterinár a povedal, že je síce slabé, ale inak mu nič nie je. Každé ráno som mu nosil med, vajce, mlieko..., no a keď macko trochu podrástol, rozhodol sa, že už nechce žiť v maštali a cez pootvorené vrátka sa pobral na slobodu.“

Pripojil sa aj Pavol Ondrejko, spomínal na chlapov a ich spoločné rozhovory. A hoci sa vraví, že papier znesie všetko, nie je to celkom tak, niektoré príbehy je lepšie počúvať, ako o nich písať, a tak si ich interpretáciu vzhľadom na šťavnatý slovník odpustíme. Poľovníctvo je súčasťou ochrany prírody, muži v zelených klobúkoch s puškami na pleciach majú teda povinnosť ochraňovať zver aj les. Je to aj prvoradý záujem členov PZ Bukovina v Ponikách.

P. Ondrejko: Pri zbere plodín a kosení ďateliny alebo trávy poľovníci chodia na lúky so psami, aby srnčatá vydurili z porastov, ktoré sa majú kosiť. Veľké škody totiž spôsobujú poľnohospodári. Mali by používať rušičky, no veľakrát to nerobia. Preto spolupracujeme s družstevníkmi, aby sa úhyn srnčiat pri kosbe eliminoval. Lúka by sa mala kosiť od stredu smerom ku krajom, aby mláďatá mali šancu uniknúť.

Podľa Juraja Piara kosačka usmrtí viac mláďat srnčej zveri ako poľovníci a dravá zver. Voľakedy sa v noci používali blikajúce svetlá na baterky na miestach, kde sa vyskytovali srnčatá, pre ich matky bolo blikanie signálom, aby svojich potomkov odviedli preč. Týmto spôsobom sa podarilo znížiť úhyn mláďat.

1.1.1948 vstúpil do platnosti nový zákon o poľovníctve, bol súčasťou tzv. Ďurišových dekrétov (od apríla 1945 minister poľnohospodárstva v prvej československej vláde, pozn.red.). Dovtedy bolo poľovníctvo viazané len na vlastníctvo pôdy a týmto zákonom sa začali zakladať poľovnícke združenia (predtým poľovné ochranné spolky). O rok neskôr bolo v PZ Poniky 27 členov (dnes 42). V roku 1959 sa spojili poľovníci Ľubietovej a Poník do jedného poľovníckeho združenia Bukovina. Keďže bol socializmus, všetko patrilo štátu. Vo väčšine lesov v okolí Ľubietovej boli teda štátne revíry. Revír niesol názov Bukovina, kde okrem Poničanov a Ľubietovčanov poľovali aj ľudia z Povrazníka a Strelník. Začiatkom roku 1993 si obec Poniky vzala obecné lesy pod svoju správu a tým podnietila vznik nového PZ v júni 1994. Vzniklo zrušením spoločného poľovného revíru, do ktorého okrem Poník patrili aj Ľubietová, Strelníky a Povrazník. Odvtedy väčšinovým vlastníkom pozemkov v revíri s výmerou 5148 ha je obec Poniky.

Autor: Veronika Ďurovčíková