Obec Poniky
Poniky

Boj o privilégiá

Už necelých sto rokov po založení Poník sa mestečko dostalo do poddanského zväzku s ľupčianskym panstvom. Toto spojenie nevyhovovalo obyvateľom Poník, ktorí ťažko znášali dvojstranné povinosti (povinosti k ľupčianskemu panstvu a kráľovské povinnosti).

Preto okolo roku 1400 požiadali zvolenského župana Dávida, syna Martina de Albertus, o odpustenie týchto povinnosti. Výsledok ich prosieb dokazuje listina z 9. apríla 1400. Zvolenský župan uznal sťažnosti poddaných a udelil im niektoré výsady. V prvom rade im odpustil všetky peňažné a naturálne dávky, povolil im slobodne voliť richtára s právom súdiť všetky spory v obci. Ďalej im dovolil rozdeliť a obrábať všetky polia v chotári, s výnimkou polí v Dúbravici. Za tieto slobody im určil ročný plat 80 zlatých, ktorý bol splatných v troch termínoch - na sv. Juraja, sv. Michala a na Vianoce. Výsadná listina z roku 1400 mala obmedzenú platnosť. Štyri roky po jej vydaní sa preto za kráľom Žigmundom vybral richtár Matej a mäsiar Peter. Dňa 8. novembra 1404 im kráľ Žigmund potvrdil listinu v plnom znení a v závere zdôraznil, že Poničania môžu užívať výsady podľa vzoru ostatných slobodných miest. Tieto výsady rozšíril aj o slobodnú vôlu voliť farára, slobodné rúbanie dreva a lámanie kameňa. Ďalej boli oslobedení od platenia mýta v celej krajine okrem pohraničného cla. Navyše však pripudli povinosti medzi ktoré patrila povinná služba v kráľovskom vojsku a príspevok na obranu voči turkom. Poničania dbali o svoje práva a výsady a preto si ich nechávali potvrdzovať vždy pri zmene vladára, či pri iných významných historických udalostiach. V roku 1425 požiadal ponický kaplán Matej turčiansky konvent v Kláštore pod Znievom o hodnoverný opis výsad. Turčiansky konvent žiadosti vyhovel. Následne 8. júna 1464, práve v roku korunovácie kráľa Mateja I., prevzal ponický richtár Matúš, syn kováča Gregora, potvrdenie platnosti Žigmundovej komfirmácie výsadnej listiny zvolenského župana Dávida de Albertus o udelení slobôd. Ďalšie potvrdenie udelených výsad bolo potrebné už v roku 1478. Hodnoverný opis listiny vydal kláštor sv. Márie v Turci. Dňa 15. marca 1525 ľupčiansky farár a ponický richtár Juraj Blaškovič navštívili kráľa Ľudovíta II. a odniesli si doslovný opis a potvrdenie základných výsad z roku 1400. Séria potvrdzovaní pokračovala aj v čase vlády Habsburgovcov. 4. júla 1557 kráľ Ferdinand I. vydal potvrdzovaciu listinu, v ktorej hovorí už o Poničanoch ako o obyvateľoch mestečka (oppidum). V tom istom roku na žiadosť Sebastiána Lysého a Petra Churku z Poník vydala Ostrihomská kapitula hodnoverný opis najstaršieho dokumentu o Ponikách, t.j. správy Ostrihomskej kapituly o uskutočnení obchôdzky chotára Poník z roku 1282. Vydaný bol aj hodnoverný opis svedectva kapituly z roku 1310 o násilnom zaujatí časti ponického chotára pri Hrone Jakubom, Petrom a Pavlom, synmi komesa Gochola. V roku 1583 potvrdil výsady Poničanov kráľ Rudolf II. a to na základe potvrdzovacej listiny Ľudovíta II. z roku 1525. Kráľ potvrdil výsady na žiadosť farára Alberta Paulova a Jána Demetera, ktorí konali v mene richtára, prísažných, mešťanov a obyvateľov mestečka. Na žiadosť Michala Kupca a Mikuláša Jagunia bola dňa 7. októbra 1609 vydaná potvrdzovacia listina kráľom Matejom II.. Táto listina je historicky pozoruhodným a umelecky hodnotným dielom. Je luxusne prevedená, bohato zdobená a pozostáva z dvoch častí. Prvá časť potvrdzuje výsady obyvateľov mestečka Poniky na základe potvrdzovacej listiny Rudolfa II. z roku 1583. Ďalej obsahuje text zvolenského župana o udelení slobôd pre obyvateľov Poník. Spätne sú tu potvrdené aj listiny kráľov Ľudovíta II., Mateja I. a Žigmunda. Druhá časť potvrdzuje text listiny ostrihomskej kapituly z roku 1282, a tiež protest Filipových synov Andreja a Tomáša proti násilnému zaujatiu zeme medzi Hronom a Môlčou synmi komesa Gochola. V roku 1598 prefekt Ľupčianskej stolice, Fridrich Daniel a ďalších 13 predstaviteľov Zvolenskej stolice vydalo listinu podľa ktorej obyvatelia Poník nie sú povinní slúžiť na Ľupčianskom hrade. Aj napriek neustálemu potvrdzovaniu svojich práv sa Poničania neuchránili od neprávostí. Známy je prípad Kataríny Selčianskej z roku 1656, ktorá aj napriek platným výsadám neoprávnene vymáhala dane a dávky od obyvateľov mestečka. Navyše užívala lúky a pasienky patriace Ponikám. Spor sa dostal až pred uhorského palatína Františka Vešelényiho. Pred palatínom zastupovali Poniky richtár Martin Berina a prísažní Juraj Matula, Juraj Straka, Ján Debnár, Juraj Mráz a Martin Pfenik. Spor sa vyriešil 4. apríla 1656 dohodou, ktorá bola potvrdená 28. novembra 1656 kráľom Ferdinandom III. a v roku 1659 aj kráľom Leopoldom I. Následkom týchto udalostí vydal palatín Vešelényi v roku 1657 nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv. Predposledná potvrdzovacia listina bola vydaná 20. septembra 1659 kráľom Ferdinandom III. Potvrdenie výsad mestečka dostala obec v roku 1686, následne aj v roku 1736. O rok neskôr, roku 1737, bolo mestečku potvrdené právo slobodnej voľby richtára a právo meča. V tomto čase už mestečko podliehalo banskobystrickej banskej komore. Poslednú konfirmačnú listinu vydal 10. marca 1794 kráľ František II. Listina, hoci potvrdzovala privilégia Poničanov až k listine z roku 1400, bola výsledkom dohody medzi obyvateľmi a zemepánom. Problematickým bol iba dodatok panovníka, vďaka ktorému bolo mestečko vydané do rúk zemepána a nepriamo boli tak spochybnené všetky výsady za ktoré Poničania bojovali celé generácie. V takýchto pomeroch prešiel koniec 18. storočia aj prvá polovica 19. storočia a uvedené dohody stratili platnosť zrušením poddanstva v roku 1848.

 

Ponickí slobodníci

Jednu zo spoločenských vrstiev mestečka Poniky tvorili Ponickí slobodníci. Títo patrili do stavu kráľovských poľovníkov a mali množstvo výhod. Medzi tie najvýznamnejšie patrilo oslobodenie od daní, poplatkov a poddanských robôt. Neskôr k týmto výhodám pribudlo aj vlastníctvo pôdy. Ich výsady však začala ohrozovať šľachta ľupčianskeho panstva. V roku 1473 požiadali kráľa Mateja I. o potvrdenie svojich práv a privilégií. Kráľ žiadosti vyhovel a 4. novembra 1473 vydal listinu, v ktorej ich oslobodil od daní a všetkých poplatkov. Tieto výsady si Ponickí slobodníci udržali aj v 16. storočí. Počas nepokojov a vojen v 17. storočí však museli znášať všetky ťarchy a poplatky tak ako ostatní obyvatelia mestečka. Od tohto obdobia museli slobodníci odvádzať vojnovú a stoličnú daň. Neskôr im banskobystrická komora vyrúbala aj daň z pozemkov. Za oslobodenie poddanských prác museli platiť komore poplatok až do roku 1848.

Slobodníci mali medzi ostatnými obyvateľmi Poník (mešťanmi) výsadné postavenie. Medzi mešťanmi a slobodníkmi preto dochádzalo k častým sporom. Avšak v roku 1780 uzavreli Ponickí mešťania a slobodníci dohodu. Podľa tejto dohody mali slobodníci právo na pätinu z rozličných príjmov mestečka. Neskôr uzavreli zmluvu s banskobystrickou komorou o práve čapovať nápoje na Ponikách. Na toto právo dostali výsadnú listinu od kráľa Františka II.

Možno teda povedať, že slobodníci predstavovali „mestečko v mestečku“. Boli spoločensky samostatnou skupinou nadradenou nad ostatnými mešťanmi a inými obyvateľmi Ponik. Do roku 1856 mali dokonca aj vlastného richtára.

 

Správa mestečka

V živote obyvateľov Poník vždy hrala významnú úlohu správa mestečka. Richtár a mestská, či obecná rada mali významné postavenie. Ich hlavnou úlohou bolo udržiavať poriadok v mestečku. Najvýraznejším svedectvom činnosti predstaviteľov mestskej správy o pomeroch v obci aj o živote jej obyvateľov sú mestské, či obecné knihy. Mestečko si začalo viesť takéto zápisy o činnosti svojho predstavenstva už v roku 1540. Známy je z nich napríklad zápis o spustošení Poník v roku 1678. Ďalej sú to zápisy mien richtára Ondreja Letrika a notára - učiteľa Martina Fidicinusa, uvedených v záznamoch z rokov 1677 a 1690. Z mestských kníh sa dodnes zachovali aj zápisnice mestskej rady a to už od od roku 1792, ako aj účtovné knihy domácej pokladnice od roku 1780. Pozoruhodné je, že zápisnice mestskej rady sú písané slovenčinou. Zapisovateľmi do mestských kníh boli väčšinou učitelia, ktorí veľmi dôkladne a jasne opisovali jednotlivé rozhodnutia a činy predstaviteľov mestečka. Vďaka nim vieme, že sa každý rok začínal voľbou richtára a jeho siedmich pomocníkov. Po predbežnom vyúčtovaní sa ujal úradu a zobral tak vlastne na svoju zodpovednosť celý inventár mestečka. Voľba richtára sa konala vždy prvého januára. Osobitného richtára si volili aj slobodníci. Niekoľko dní po voľbe richtára sa zišlo celé mestečko a novozvolená rada (stabilne štyri osoby) predniesla svoje rozhodnutia - determinácie. Na ukážku sme pripravili úryvok z pravidiel platiacich na území mestečka:
 

  • Každý komorník má narúbať dve siahy dreva pre mestský pivovar, jednu ihneď, druhú do Ďura.
  • Pri handli treba zachovávať poriadok - nikto nesmie bez povolenia správcu odvážať uhlie alebo rudu a už vôbec ju predať.
  • Železo treba voziť podľa poriadku - za túto prácu sa každému siahne z porcie (dane) 1 zlatý.
  • Zakazuje sa stínať drevo v hore bez súhlasu richtára, a to pod pokutou 1 zlatý.
  • Nesmie sa stínať drevo pre čečinu, pokuta 15 grajciarov.
  • Nech nikto nežiada od krčmára trunek na borg - pokuta 20 palíc na dereši.
  • Zakazuje sa meškať v krčme po zotmení, po deviatej hodine sa má každý odobrať domov, koho chytia neskoršie, neomylne do areštu vsazen bude a za väzenie zaplatí pokutu 6 grajciarov.
  • Keď idú valasi so stádom, nesmú nosiť sekeru. Ak niekoho prichytia so sekerou, zavrú ho a dostane pokutu 2 groše a 20 palíc.
  • Kto by sa odvážil držať u seba pečať, zaplatí pokutu 6 grajciarov.
  • Kto by sa odvážil dohadovať s drábom, potrestá sa ako potupník rozkazu pána richtára.
  • Kto bude mlieť slad musí ísť k palenčenému šafárovi po cedulu, zaplatí za ňu 3 grajciare. Ak bude viac, než zaplatil musí odovzdať pálené do krčmy desiaty žajdel mestu.
  • Nech sa nikto neodváži vyrúbať a čertiť horu, lebo zaplatí pokutu a stratí prácu.
  • Kozy ktoré prihnali do obce na zimovisko sa zakazuje odohnať.
  • Zákaz chodiť s fajkou po ulici a medzi budovami - za každé prichytenie je pokuta 20 palíc a 1 zlatý.
  • Osobitný príkaz dostali mestské baby aby neodkladali s krstom novorodeniatok až na tretí deň, ale aby krstili na druhý deň - pokuta 1 zlatý.

 

Richtár a mestská rada riešili predovšetkým problémy týkajúce sa hospodárskych záležitostí, prác pri hute a ochrany lesa. Mestská rada sa stretávala zozačiatku len podľa potreby, neskôr asi raz za štvrť roka. Richtár plnil aj funkciu sudcu. Obyčajne vyruboval pokuty od 15 grajciarov po 1 zlatý a mládencom od 10 do 20 palíc, prípadne korbáčov.

 

Ponická škola

Presný dátum vzniku školy na Ponikách sa nezachoval. Môžeme však predpokladať, že to bolo už v 16. storočí. Prvým možným termínom je rok 1547, keď sa začali viesť zápisnice o zasadnutí richtára a rady. Pred rokom 1567 sa spomína meno Juraja Capkoviča ako jedného z prvých učiteľov. Po krátkom pobyte na Ponikách Capkovič odchádza do B. Bystrice ako slovenský kazateľ. Jeho nástupcom sa stal Ján Nosko, neskorší ponický diakon. Prvým učiteľom spomedzi ponických rodákov bol Matej Transaplinus, ktorý tu pôsobil od roku 1630. Jeho nástupcom sa stal v roku 1632 Juraj Martiny-Martinec, ktorý bol aj správcom školy. V rokoch 1653 až 1656 tu pôsobil Samuel Dionysii, ktorý zastával aj funkciu notára. Roku 1673 sa stal učiteľom v ponickej škole katolícky kňaz Ján Delát, ktorý sa v roku 1678 stal obeťou tureckého vpádu spolu so svojimi 20 žiakmi. Významnú úlohu zohrala ponická škola v druhej polovici 19. storočia. Vtedy sa stala ohniskom národného uvedomovania. V tom čase tu pôsobil učiteľ Gabriel Izák a národovec farár Kosec. Od roku 1911 pôsobil na Ponickej škole ďalší národovec Štefan Žáry, ako nástupca oddaného národovca J.Jahodu.

Spočiatku bola škola situovaná v drevenej budove pri rímskokatolíckom kostole. Bola to jednotriedna škola. V roku 1672 (po 105 rokoch) sa škola presťahovala, bola to však opäť jednotriedna škola. Do školy chodili deti rímskokatolíckeho náboženstva z Poník a Ponickej Huty. V roku 1886 lesný erár, ako patrón, postavil murovanú jednotriedku, ale už aj s učiteľským dvojizbovým bytom. Školské budovy prevažne postavili samotní občania-cirkevníci. Po odchode učiteľa v roku 1895 sa byt uvolnil a pretože jedna miestnosť bola malá a preplnená, riaditeľ školy sa rozhodol byt prerobiť na dalšiu triedu. V čase náboženských bojov sa majitelia školy často menili. Raz škola patrila evanjelickej cirkvi, inokedy zasa rímskokatolíckej cirkvi. Školu definitívne pridelil rímskokatolíckej cirkvi cisársky generál Heister v roku 1709. Ponická evanjelická cirkev dostala povolenie zriadiť si svoju vlastnú školu v roku 1784. Nová školská budova s jednou učebňou a učiteľským bytom bola postavená za pôsobenia učiteľa Jána Blatnického (1828-1878). Druhú budovu školy občania postavili roku 1862.

Obec

Fotogaléria

Posledná pridaná fotografia

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie

Návštevnosť

Návštevnosť:

ONLINE:2
DNES:137
TÝŽDEŇ:480
CELKOM:890347

Aktuálne počasie

dnes, utorok 19. 3. 2024
jasná obloha 9 °C -3 °C
streda 20. 3. zamračené 12/1 °C
štvrtok 21. 3. slabý dážď 14/4 °C
piatok 22. 3. zamračené 10/5 °C