Navigácia

Obsah

Príbeh mojej obce

Typ: ostatné
Príbeh mojej obce 1Ornamentálna mapa je školský projekt, ktorý spája deti a mládež na celom svete. Upozorňuje ich na význam kultúry, kultúrnosti a dobrých vzťahov. Už sme o ňom písali, keď sme maľovali ohnisko a ornament z nášho regiónu. A teraz sme splnili aj tretí krok súťaže - napísali sme príbehy našej obce. Niekoľko vám ich teraz ponúkneme na prečítanie:

Páračky

Starká mi rozprávala, že voľakedy dávno, keď žili jej rodičia, moji prastarkí ako deti, chodili pásť husi. Ženy mali potom z husí veľa peria a to bolo treba do perín popárať. Každý večer, každú zimu sa robili páračky. Zišli sa ženy, susedy a s nimi aj ich deti, ktoré sa na páračky veľmi tešili. Ženy sa rozprávali a hovorili aj strašidelné príhody. V jeden zimný večer sa robili páračky u nás (starká rozpráva) a deti začali veľmi hnevať, a tak si starký, ktorý bol von na dvore založil masku na tvár a ukázal sa im za oknom. Deti sa rozutekali po dome, aby sa ukryli pred strašidlom. To bolo výskania! Starká všetkých pohostila a ženy s deťmi sa pobrali domov,

Ninka Šávoltová, 3. ročník

Poniky – moja dedinka

 

Poniky – dedinka, tak ju voláme,                      

pred jej krásou sa skláňame.

 

Pod horou dedina, v ktorej človek žije,

aj keď sa nad ňou zmráka, hrom bije.

 

Poniky je krásna obec neďaleko Banskej Bystrice,

má bohatú históriu a v súčasnosti je veľmi zaujímavá.

 

Poniky je moja rodná dedina,

veď tam býva moja rodina.

 

Slovensko je mojou vlasťou,

Poniky sú jeho malou časťou.

 

Na bicykli po poľných cestách po celom chotári,

každého cyklistu príroda očarí.

 

Tieto miesta, to sú Poniky moje,

ktoré prežili ukrutné turecké boje.

 

Na najvyššom kopci vartovku postavili,

a odtiaľ mestečko strážili.

 

Až sa raz veľké nešťastie stalo,

mestečko aj jeho ľudí poznamenalo.

 

Bolo na Tri krále,

keď Turci mesto podpálili a spustošili.

 

Bolo počuť plač a krik,

Plamene neobišli ani kostolík.

 

Iba mládenci a dievky, čo na vartovke boli,

odvlečeniu do zajatia a smrti sa vyhli.

 

Po rokoch mestečko z popola povstalo,

aby na mape sveta naďalej ostalo.

 

V tom severnom Podpoľaní pod Bukovinou, pod Farskou horou, pod Drienkom, pod Strážou,

malebná i slnkom je obliata,

Poniky – dedina naša zlatá.                                                          Ninka Šávoltová, 3. ročník

 

 

Báseň o Ponikách

 

Pod Poľanou, mŕtvou sopkou,

vo Zvolenskej kotline,

bývam už viac ako osem rokov,

v jednej krásne dedine.

 

Táto obec nie je veľká,

no niekedy mestom bola,

kým jej ľudí nepostretla,

vražedná turecká zloba.

 

Ľud tu bol vždy pracovitý,

začal stavať odznova,

objavili zlaté bane, medené aj železné,

postavili kostol, školu, žilo sa tu nádherne.

 

Písal o tom aj náš básnik,

z učiteľskej rodiny,

jeho meno Štefan Žáry,

má aj centrum dediny.

 

Bolo tu aj veľké družstvo,

predsedom bol Ondrej Holec,

vtedy polia, ovce, kravy,

preslávili našu obec.

 

Ja som síce ešte mladý, no nemenil by som sa s nikým,

som rád, že som obyvateľ, našej obce Poniky.

Jakub Ondrejkovič, 3, ročník

 

 

Varta

Starká mi rozprávala. Bolo to dávno, keď bola ešte dieťa a pamätá si ako ľudia chodili na vartu. Každý večer a celú noc až do svitania chodili dedinčania na vartu. Všetci sa museli vystriedať. Chodili po celej dedine a dávali pozor, či sa niekde zlé veci nediali (bitky, krádež, požiar). Na svoju obranu so sebou nosili veľkú kopiju. Jednej noci sa dve susedy vydali na obchôdzku. Bola veľká tma, zrazu zbadali, že sa k nim niečo približuje. Ženy sa veľmi preľakli. Bol to len čierny veľký pes. Potom sa na tom dlho smiali a dlho na to spomínali.

 

Robko Šávolt, 3. ročník

 

Motorka

Môj starký Ján mal motorku a jedného dňa sa rozhodol, že ide na huby. Šiel na Ponickú Hutu a odtiaľ na Bukovinu a tam začal zbierať huby. Zbadal medveďa, a tak ho začal naháňať na motorke asi polhodinu.

Adam Brzuľa, 3. ročník

 

Honba za vlkmi

Dnes vám porozprávam príbeh, ktorý sa odohral pred sedemnástimi rokmi, na hranici Poník a Hrochote. Strýco dostal novú motorku Javu a išiel sa na nej voziť. Zobral aj bratranca a horsa do hory. Ako pekne išli, videli dva vlky. Tak rýchlo išli po kamoša. Tam si zobrali malorážku a brokovnicu. Kamoš nakopol Simsona a išli ich obháňať. Obháňali ich až k Jánošíkovej skale a zrazu ich nebolo. Zabudol som niečo dodať: zobrali slepé náboje, lebo strýco ešte vtedy nebol poľovník.

Leo Filkor, 3. ročník

 

Preteky

Jedného dňa sa starký a jeden ujo stavili o dvadsať korún, že sa pôjdu pretekať po doline. Starký však prehral, lebo nabúral do kobyly.

Martinko Kováč, 3. ročník

 

Moja obec

Moju obec mám veľmi rada, máme tu hory, lesy, lúky a strašne veľa zelene. Niektorí ľudia chovajú dobytok, sliepky, kozy, ovce. Moji rodičia hovoria, že to bolo niekedy zvykom v každom dome. V obci máme školu, škôlku, detský park, betónové ihrisko, kde sa všetci stretávame a spolu sa hrávame, bicyklujeme a korčuľujeme. Ešte aby som nezabudla, máme aj trávnikové ihrisko, kde sa odohráva detský folklórny festival, na ktorý sa veľmi teším, lebo chodím do súboru. Je to taká rodinná tradícia, ktorú veľmi obľubujem. Aj môj prastarký, starký, tatušo chodili do súboru a teraz im robím radosť ja a dúfam, že kroj odovzdám aj ďalším generáciám.

Lea Šávoltová, 3. ročník

Stretnutie s medveďom

Jedného dňa sa starká s babkou vybrali na maliny. V lese bolo príjemne a sviežo. Zbadali krík kde bolo veľa malín. Vrhli sa do oberania. Po chvíľke babka povedali: „Deti moje, pomaly poďme preč.“ Čudovali sa, prečo odišli. Keď boli dosť ďaleko, babka im povedali, že na druhej strane kríka obedoval veľký medveď. Všetci sa obzerali, či ho ešte neuvidia.

Andrejka Dišková, 3. ročník

 

Poniky

Tam pod Farskou horou, v krásnom Podpoľaní,

krásna obec naša, Poniky zvaná leží.

 

Kľukatá cesta z Bystrice cez Šalkovú vedie,

do našej rodnej dediny vás dovedie.

 

Najskôr vás privíta srdiečko s lavičkou,

výhľad vás očarí nádhernou prírodou.

 

Už z diaľky týči sa na kopci kostolík,

a ten vás dovedie do údolia Poník.

 

Pomaly idete cez dedinu peši,

a uvidíte školu, čo vychovala veľa našich detí.

 

Život ľudí tu pestrý a veselý je,

veď dedina dodnes aj folklórom žije.

 

Máme radi našu dedinu, Nakresli erb tvojej obce

veď všetci tvoríme jednu veľkú rodinu.

 

Tu sa aj narodil náš rodák Štefan Žáry,

po ňom námestie a školu nazvali.

 

Preto buďme hrdí na rodné miesta,

aby vždy do Poník viedla naša cesta.

 

Robko Šávolt, 3. roč.

 

Život cez druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny žila moja pra-prababka. Vo vojne sa žilo ťažko. Ľudia sa skrývali pred vojakmi, aby ich nezabili. Vojaci im pobrali dobytok a úrodu z polí. Moja pra-prababka skrývala ľudí v pivnici. Až kým neprišli vojaci a oslobodili Poniky.

Nelka Golianová, 3. ročník

 

 

 


Vytvorené: 29. 5. 2018
Posledná aktualizácia: 29. 5. 2018 13:24
Autor: Martina Šávoltová