Navigácia

Obsah

Folklór


Ľudové piesne:

Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho bohatstva sú ľudové piesne. Poniky sa vyznačujú bohatým repertoárom ľudových piesní. Hudobný skladateľ Béla Bartók (1981-1945) roku 1914 zapísal vyše 500 ľudových piesní od ponickej speváčky Zuzany Spišiakovej. Mnohé z týchto piesní sú živé aj v súčasnosti. Delíme ich na obradné (svadobné, pohrebné), pracovné (žatevné, trávnice), ľúbostné, pastierske, zbojnícke, uspávanky a regrútske. Najstaršiu skupinu tvoria piesne viažuce sa k roľníckym činnostiam:

 

Žalo by popredku, mám žabu v ostredku, hop žaba ropucha, zatnem ti do brucha. Uhýnaj sa, diouča, uhýbaj sa rezko, že sa ti nezohne na srpe želiezko.

Výraznú tematickú skupinu tvoria piesne čerpajúce námet zo života pastierov a zbojníkov:

 

Ponike, Ponike, na štyri uhlíke, na každom uhlíku, po jednom zbojníku. Čo ten šuhaj robí medzi dvoma bučky, zabiu jalovičku, umýva si rúčky.

 

Zbojnícke piesne sú po hudobnej stránke veľmi blízke piesňam valašským. Líšia sa spravidla iba textom:

 

Ovce moje, ovce, všetky ste belice, ej, veď som si vyslúžil ej, pri vás šibenice.

 

Za najstarší ľudový nástroj sa pokladá fujara a pastierska píšťalka (šesťdierková píšťala). Povrch fujary je zdobený bohatým gravírovaním a vypaľovaným ornamentom. Tieto hodobné nástroje sa v oblasti Poník zachovali dodnes.

 

Nárečie Poník

Pôvodné nárečie Poník je podobné s nárečovou skupinou oblasti Halíča a Novohradu. Poniky sa vyznačujú mäkkosťou spoluhlások d, t, n (ďeti, ňedám). Namiesto písmena ô sa používalo dvojpísmeno uo ako pri ostatných dvojhláskach (muožem, dobruo, jeďeňia). Na rozdiel od spisovnej slovenčiny nemá nárečie Poník samohlásky é, ó a dvojhlásku iu. Zo spoluhláskových skupín a spoluhlások chýba písmeno ľ. Spoluhláska k sa nachádza v pozíciách spisovného ch. Dochádza aj k asimilačnej zmene spoluhlásky m na n. Nárečie má viac zaujímavých fonetickych špecifikácií, čo dokazuje nasledovná ukážka:

Moja robota     S touto mašinou ňemám tolko roboti ako mám viacej s krosnáma, lebo tam som zamestnaná aj v leťe aj v zime. Celuo leto som ih veru mala f kuchiňi. Ke com stačila, tak son sadla za krosná tkať. Tkala som pokrouce, no a keť som mala tuvon prácu, robila som okolo záhradi kaďečo... S tími krosnáma je dozď roboti. Misín si najdriel handuor nazháňať, ďe mi kto dá, poton si ih misím nastrihať a potom uš tkám, akie mi prídu do muodi pokrouce. Velmo vela som ih natkala. Mám vela tíh handuor nastrihanuo, škoda ich len tak pomárňiť. To vieťe, tie handri treba riadňe postrihať, abi ňeboli hluzavie, lebo sa potom zle tká s ňíma.

 

Odev

Ponický kroj patrí k tzv. detvianskemu typu ľudového odevu. Jednoduchšie časti kroja si dedinské ženy zhotovovali samy. Náročnejšie časti odevu si nechávali zhotovovať u dedinských krajčírov či kožušníkov. Typickou zložkou zimného oblečenia boli baranice šité z ozdobnejších, jemnejších koží z jahniat.     K základným častiam ženského kroja patrí: spodnica, kytla, šata, stánka, prucľak, oplecko, kotúčka, kápka a kožuch. Najspodnejšou časťou bola spodnica, ktorá bola ušitá z domáceho plátna. Spodnicu zakrývala sukňa, zvaná kytla. Bola zhotovovaná z rozličných materiálov, najčastejšie zo zamatu alebo modrotlače. Šila sa z viacerých častí. Keď boli jednotlivé časti hotové, začistila sa lemom, nazývaným plech. Sukňa bola bohato zdobená výšivkami v rôznej šírke. Na sukňu si uväzovali šatu, volanú aj fiertuch (zástera), ktorá bola zvyčajne vyšívaná bohatšie ako kytla. Nad tieto časti sa obliekala stránka, najčastejšie utkaná z činovate. Patrila k najpestrejšie zdobeným častiam ponického ženského kroja. Ďalšou časťou bolo oplecko. Bývalo ušité z tenšieho bieleho domáceho, prípadne kupovaného plátna. Široké rukávy oplecka boli v minulosti pretkávané, neskôr sa bohato vyšívali. Na oplecko sa obliekal živôtik, nazývaný aj prucľak. Bol pestro zdobený a zapínal sa vpredu na háčiky. Ako doplnok k oblečeniu nosili mladé ženy a dievčatá gorálky. Staršie zeny nosili zamatovú stužku. Kroj starších a starých žien sa vyznačoval striedmosťou farieb, materiálov, výzdoba bola skromná alebo nijaká. Najcharakteristickejším určením odevného typu bola úprava vlasov. Vydaté ženy si svoje vlasy upravovali do dvoch prameňov skrútených do kolieska na kotúčku. Ten tvoril podklad pre čepiec, nazývaný kápka. Dievčatá mali dlhé vlasy alebo vrkoče uviazané pestrofarebnými dlhými stužkami. Na nohy si ženy obuvali čižmi, v zime kapce. Súčasťou zimného odevu bol aj kožuch. Bol zdobený výšivkami, kabanica bola zhotovená z tmavého hrubšieho súkna, na okrajoch bola lemovaná.     V krojoch chodili aj deti. Pôvodný kroj bol pomerne skromný. Skladal sa z dlhých šatočiek, ktoré sa zhotovovali z farebných materiálov. Hlavu pokrývala bohato zdobená čiapka, na ktorú sa v zime uväzovala teplá šatka so strapcami. Neskôr sa na detských krojoch zjavili farebné výšivky.     Mužský kroj tvorili tieto časti: gate, súkenné nohavice, košeľa, kabanica, klobúk a baranica. Široké gate boli ušité z domáceho plátna a siahali do pol lýtka. Boli ukončené strapcami, nad ktorými bola mriežka alebo uhorské dierky. Košeľa siahala po hrudník. Vpredu bola rozdvojená, so širokými dlhými rukávmi. Rukávy boli zdobené okrajovými zúbkami, neskôr vyšívané a pretkávané ozdobami po celej dĺžke. Na košeľu sa obliekal krátky bohato zdobený kožúštek bez rukávov. Bol vyšitý červeným karmazínom. Na kožúštekoch boli pripnuté červené kvetové šatky (gažmírky) so strapcami. Cez brucho sa nosili remene, vybíjané opasky, v ktorých muži mávali peniaze. V zime nosili biele úzke súkenné nohavice. K nim sa oblekali dlhé košele, ktorých rukávy boli ukončené manžetkou. Vrchným odevom okrem kožúška bola čierna súkenná kabanica s červeným lemovaním (ingliou). Bola vyšitá žltou, červenou alebo bielou vlnou, či satínom. Kabanice sa nosili zapnuté pod hrdlom koženým remencom. Na nohy si obúvali čižmy, cez zimu kapce. Muži na hlavách nosili malé klobúčiky s úzkou particou (striežka). Klobúčiky boli čierne, partica bola vyšívaná červeným a bielym satínom. V zime nosili baranice.

 

Výšivky

Výroba domáceho textilu má na Ponikách dlhú tradíciu. Výšivka je tu typickým ľudovým prejavom, tak ako tanec či spev. Jej korene siahajú do ďalekej minulosti. Ponická ľudová výšivka prekonala všetky vplyvy období. To sa prejavilo aj na jej kvalite. Z vyšívaného textilu je možné zistiť, aké historické a kultúrne vplyvy pôsobili na danom území. Tak isto je možné zistiť aký stupeň umeleckej úrovne vládol v príslušnom období.

Výšivka sa používala ako ozdobný prvok a spočiatku bola výsadou bohatších vrstiev. Postupom času prenikala aj k pospolitému ľudu, ktorí si s ňou začal skrášlovať svoj odev. V rannej minulosti sa vyšívali konopnou alebo ľanovou priadzou. Ako farbivo sa používali rastlinné farbivá. Najviac sa používala žltá (tvorila podklad), červená a modrá farba. Neskôr, keď sa na trhu objavovalo čoraz viac farieb a materiálov sa začali výšivky tvoriť s farebnosťou typickou pre určité výšivkárske oblasti. Výšivka svojou farebnosťou, množstvom a tvarom označovala aj vek a stav nositeľa. Mladým a slobodným patrili farby pestré a živé. Ornamenty na rôznych častiach kroja mali rozmanité tvary. Stredný vek vydatých žien a ženatých mužov sa vyznačoval striedmejšou farebnosťou a skromnejšou ornamentálnou výzdobou. Pre najstarší vek bola typická jednoduchá výzdoba. Farby sa obmedzovali zväčša na čiernu a bielu. Skoro každá časť ponického kroja je vyzdobená výšivkou. Ornament na ženskom kroji predstavuje väčšinou pestré kvety. Na mužskom sa zasa stretneme s geometrickými tvarmi. Na Ponikách vyšívali väčšinou ženy, ale nezriedka sa našiel aj muž venujúci sa výšivkárskym prácam. Medzi najznámejšie výšivkárky patrila Anna Mráziková. Najznámejším výšivkárom bol Ondrej Ondrejkovič.

 

Práca s drevom

Drevo patrilo medzi najčastejšie materiály s ktorými ľud pracoval. Používalo sa na stavbu domov, výrobu črpákov, korýt, hrablí, riadu či nábytku. Najznámejším rezbárom z Poník bol Ondrej Madoš. Vyrábal črpáky s maľovanými figúrkami a aj fujary na ktoré umiestňoval výjavy zo života pastiera ako aj pospolitého ľudu. V oblasti Poník sa okrem črpákov zhotovovali aj galety (nádoby na dojenie), zberačky syra, formy na výrobu oštiepkov a drobné kuchynské náradie. Keďže sa na Ponikách tkalo, vyrábali sa tu aj krosná. Tie sa zhotovali z bukového dreva. K ďalším drevárskym výrobkom patrili výrobky do kuchyne, na prípravu jedla a stolovanie. Boli to múčnice, vahany, vahančeky, lopaty na vsádzanie cesta, korytá rôznych veľkostí ako aj rôzny kuchynský riad - naberačky, lyžice, lopatky, solničky, mažiare... Ďalšími drevenými výrobkami boli nástroje potrebné pri rôznych prácach. Boli to najmä kosiská, klátiky, koše, hrable, vidly, cepy či stolíky na mletie mäsa. Do tejto skupiny zaraďujeme aj nádoby na plákanie, stolce, korytá používané pri výrobe šindľov a mnoho iného. Poničania sa venovali aj umeleckéhu rezbárstvu. Svoje drevené výrobky často ozdobolali najrôznejšími výjavmi zo života. Podobne sa rôzne rezbárske práce objavovali na domoch ako ozdoby.