Navigácia

Obsah

Turecké vpády


Bitkou pri Moháči v roku 1526 sa otvára jedna z najsmutnejších kapitol dejín Slovenska i širokého okolia Poník. Turci pri svojom postupe čoskoro dosiahli územie dnešného Slovenska. Vážnou hrozbou sa stalo obsadenie Fiľakova v roku 1554 a následné zabratie pevnosti Sobotka pri Rimavskej Sobote v roku 1555.

V roku 1552 bolo spustošené okolie Krupiny a v roku 1575 prepadli Turci Očovú. Roku 1577 prepadli Hrochoť a dostali sa až do Strelník. To už Ponikám hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Roku 1578 museli pristúpiť spolu s okolitými obcami na osobitnú daň Turkom - rováše. Poniky síce krátko pred tým požiadali Banskú Bystricu a aj Zvolen o umiestnenie vojakov, ale pomoc neprichádzala. Až v roku 1588, po viacerých urgenciách vydal veliteľ stredoslovenských banských miest Štefan Dobo príkaz opevniť kaštieľ v Dúbravici a v Mičinej. Zároveň prikázal umiestniť do takto opevnených kaštieľov dostatočné množstvo vojakov na obranu. Výpady Turkov do tejto oblasti prestali iba na čas. Už v roku 1590 zopakovali Turci svoje útoky na Dolnú Mičinú a Očovú. Roku 1591 vtrhli do Vlkanovej a Šalkovej. Následkom týchto udalostí povolil panovník v roku 1592 na ochranu nechránených obcí 100 obrnených jazdcov a 100 pešiakov. Vďaka ťažkej porážke tureckých vojsk pri stoličnom Belehrade v roku 1593 načas turecké nebezpečenstvo prestalo. V polovici 17. storočia začali Turci znova znepokojovať okolie Poník. Roku 1663 napadli mestečko zo štyroch strán. Vyplienili ho, na niekoľkých miestach podpálili a mnohých obyvateľov odvliekli do zajatia. Vtedy zhorel aj kostol za kamennou ohradou, ktorá mala Poničanom poskytnúť ochranu. V kostole zhoreli aj mnohé staré listiny a iné pamiatky. Najväčšia pohroma ale postihla Poniky 6. januára 1678. Turci neočakávane prepadli mestečko a vyplienili ho. Bolo zabitých 23 majiteľov domov, 34 mužov a 22 žien bolo odvlečených do zajatia. Navyše bolo zajatých 239 chlapcov a dievčat. Okrem ostatného obyvateľstva bol odvlečený aj miestny farár. Celková škoda spolu so škodou na kostole a fare predstavovala 7732 zlatých a 40 denárov. Po odchode Turkov ostali Poniky úplne vyľudnené. Podľa správ ľupčianskeho správcu sa vrátilo iba 46 ľudí. Boli to zväčša starci. Neskôr sa podarilo z tureckého zajatia vykúpiť farára Jakuba Deláta a niekoľko jeho farníkov, údajne na zákrok z najvyšších miest. Poniky sa po tomto prepade nemohli dlho hospodársky povzniesť. Ešte roku 1696 vyrubovač daní poznamenal v daňovom súpise: „Mestečko Poniky v neúrodnom kraji od čias prepadnutia Turkami z najväčšej časti polia neobrába, ale ich necháva ležať úhorom“. Tak isto aj cirkevný vizitátor, ktorý Poniky navštívil v roku 1696 zaznamenal do matriky: „Kostol je vysoko postavený, dole leží mestečko v rumoch, z ktorých sa sotva pozdvihne. Obyvatelia, ktorí sú zoslabnutí, neschopní na banské práce, ani komora ich nezamestnáva. Sú chudobní, biedni, na tomto chudobnom neúrodnom mieste sú blízko úplnej skazy.“

Roku 1683 sa odohral pri Viedni rozhodujúci boj s Turkami. Turci postupne ustupovali a roku 1686 museli opustiť aj Budín. Takto sa skončilo ohrozenie ľudu Zvolenskej kotliny.

 

Štefan Bočkai

Začiatkom 17.storočia sa k tureckým nájazdom pripojilo aj povstanie uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. V roku 1605 na Pohronie zaútočilo vojsko Štefana Bočkaia. Banskú Bystricu bránilo cisárske vojsko a jazda Gašpara Tribela, majiteľa ľupčianskeho panstva. Keď cisárske vojsko ustúpilo smerom na Zvolen, Tribel sa stiahol do opevneného ľupčianskeho zámku. Povstalci podpálili mesto a vtedy došlo aj k spustošeniu Poník. Po následnom vyplienení širokého okolia odtiahli povstalci na západ. O rok neskôr, roku 1606, sa na Pohroní objavili ešte raz a to pri svojom ústupe na východ. Obyvatelia mestečka Poniky sa pred plienením uchránili tak, že povstalcom poskytli ubytovanie a stravu.

 

Gabriel Betlen

V roku 1620 sa do oblasti Pohronia dostalo vojsko Gabriela Betlena, ktorého uhorské stavy vyhlásili v Banskej Bystrici za uhorského kráľa. Betlen sa zdržal v Banskej Bystrici a za ten čas muselo obyvateľstvo okolia zásobovať vojsko potravinami ako aj poskytovať ubytovanie vojakom. Obyvatelia mestečka Poniky neboli výnimkou. Aby sa vyhli spustošeniu mestečka museli poskytovať ubytovanie vojakom, zásobovať armádu potravinami i krmom pre kone. To isté sa opakovalo aj v čase povstania Juraja Rákociho, ktorého vojsko takisto prechádzalo Pohroním.

 

Imrich Tököli

Mimoriadne ťažké pomery nastali počas povstania Imricha Tököliho, ktorý prechádzal týmto územím v roku 1678. Vtedy sa jeho vojaci (kuruci) spájali s turkami, zajímali cestujúcich a vyžadovali za nich výkupné. Veľa obyvateľov zajali pri práci na poli. Dokonca zobrali pastierov aj s celými stádami. Podľa úspechov jednej či druhej strany muselo obyvateľstvo vydržiavať raz povstalcov, inokedy zase cisárskych vojakov. Vlastník ľupčianskeho panstva (Banská komora v B.Bystrici) vydal jednoznačné pokyny mestečkám a obciam, ako sa majú správať, keď zbadajú kurucov. Pomery v mestečku Poniky dokumentuje správa z roku 1673. Podľa nej sa časť vojska ubytovala v meste Banská Bystrica, ale dve tretiny sa ubytovali na Ponikách. Za 24 dní pobytu tvorili náklady na stravu pre vojakov a krmivo pre kone spolu 429 zlatých.